mon ami

Vezír Ibn el-Kassim si pritisol k hrudi lem svojho plášťa a mierne sa zohol, prechádzajúc obrovskú klenbu, oddeľujúcu vchod do bimaristanu el-Sajjeda.

„Tu sa nachádza miesto všetkých nádejí a utrpenia. Nechcem preháňať, ale myslím, že naša nemocnica nemá čo závidieť tým v Bagdade. Vieš, koľko nás stoja mesačné výdavky ?“

„Dvesto dinárov ako nemocnica v Buchare ?“ 

„Šesťsto!“ oznámil Ibn el-Kassim s istou dávkou pýchy.

Alího plat bol tisíc dinárov. Nemohol to utajiť pred svojim spoločníkom.

„Upokoj sa. Tvoja mzda je vyplácaná z kráľovskej pokladnice. Nemocnice prežívajú vďaka finančným príspevkom od bohatých súkromníkov. Raiy ich má dostatok. V snahe získať priazeň dvora už nejeden urodzený pán odovzdal polovicu svojho majetku tejto takmer storočnej inštitúcii.“

„Máte aj mobilnú lekársku jednotku?“

„Samozrejme. Praktikanti denne chodia s ambulantným dispenzárom po všetkých dedinách Džibalu. Liečia moslimov i neveriacich. Robia vyšetrenia aj vo väznici a zásobujú liekmi chorých väzňov.

A ešte niečo, čo ťa možno prekvapí: vo väzniciach máme oprávnenie vyškoliť ženy za ošetrovateľky.“  

Alí nebol prekvapený. Takmer pred sto rokmi za čias Sinana Ibn Thabita, hlavného lekára v Bagdade, táto možnosť už existovala. Prišli k vodárni, ktorá zásobovala celú budovu. 

Naproti im vyšiel Solejman el-Damaški, hlavný správca. Za desať rokov svojej funkcie poznal v bimaristane každý kút i denné množstvá distribuovaných liekov a potravy; spotrebu uhlia na vykurovanie miestností i počet prikrývok.

V miestnosti, ktorá slúžila ako sklad liekov, mu Solejman hrdo ukazoval police s liečivými rastlinami, starostlivo poukladanými podľa účelu použitia. Vyzeralo to pôsobivo. Bola tu rebarbora, man, sena, kasia a myrobalan, známe ako preháňadlá.

Nad nimi stimulanciá: strychnínovník, galanga, gáfor a muškátový orech a rastliny s účinkom na nervový systém: prilbica, konope, ambra, používaná na tiky tváre, kokaín alebo orech Indov ako sedatívum, kolokvinta ako diuretikum. A bambusové odrezky na dyzentériu.

„Solejman, s obdivom sa skláňam pred toľkou precíznosťou a poriadkom.“

„To nie je všetko.“

Ukázal Alímu hrubý rukopis. Na obale bolo napísané: Liekopisy. Zbierka receptov bola rozdelená na dve časti. Prvá opisovala rôzne liečivé zmesi zoradené podľa abecedy a podobných liečivých účinkov. Druhá choroby ľudských orgánov a k nim priradenú liečbu.

„Naši otcovia ako prví zaviedli do farmácie chemické prípravky. Pri výrobe sirupov nahradili med cukrom, alkoholickú fermentáciu destiláciou sladených a škrobovitých látok. Poznáš veľa krajín, kde by bola farmaceutická inštitúcia pod vládnym dozorom ? Existujú inšpektori lekárnikov alebo predavačov bylín ?“

„Máš pravdu, nepoznám žiadneho. Ale čas, ktorý plynie, sa podobá vetru. Niekedy má takú ničivú silu, že zotrie aj tie najväčšie prínosy vedy. Náš príspevok možno upadne do zabudnutia.“

Správca rozhorčene zmraštil obočie.

„Teraz navštívme pacientov. Izolujeme a liečime osobitne každý druh ochorenia. Horúčky, zápaly oka, chirurgické prípady alebo dyzentérie. A máme aj knižnicu, sklady potravín, mešitu a kultové miesto pre džimmov (kresťanov)."

Ohromený Alí zalapal po dychu.

Jeho prvý deň bol rovnaký ako deň hlavného lekára: obchôdzka po pacientoch, predpisy liekov, liečba, návšteva súkromnej klientely a večer návrat do nemocnice a prednášky pre študentov.

„Niekedy mám pocit, že život je obrovský labyrint, v ktorom blúdia obrazy ľudí ...“ vzdychol si.