mon ami

Môj otec bol ozruta chlap, s červenou tvárou pijana, čo si rád uhne vína, s brutálnymi maniermi veľkofinančníka.

V roku 1952 bol milionárom, majiteľom jedného z najväčších koncernov na výrobu rádioprijímačov a televízorov v Nemecku. 

S mojou matkou sa zoznámil v roku 1937. O rok sa vzali a o ďalší rok som sa narodil. Milujem matku, z celého srdca ju ľutujem, ale nikdy som ju nepokladal za peknú. Bola priveľmi chudá, kostnatá, ľahko a často sa pustila do plaču a nikdy sa nevedela elegantne obliekať – ani vtedy, keď mala milióny.

Otec si ju vzal jedine pre fabriku jej rodičov. Vyučil sa v nej za elektrikára.

Potom mu vojna urobila čiaru cez rozpočet. V roku 1940 musel narukovať a slúžiť ako vojak.  Bola to pre nás obrovská radosť, keď ho Američania na konci vojny prepustili zo zajatia živého a zdravého. Matkini rodičia zahynuli pri bombardovaní. Nemali sme ani groša, len polorozbitú fabriku v ruinách. 

Už koncom roka 1946 začal otec znova pracovať. Základný kapitál 500 tisíc mariek mu poskytol na zmenku frankfurtský bankár Manfred Lord.

Otec zamestnával dvoch ľudí. Mamu a Lizzy Stahlmannovú. Bola vo všetkom absolútny protiklad mojej mamy. Pekná. Omnoho mladšia, aj v povojnových časoch elegantná. Vedela zvládnuť každú situáciu.

Otec nám stručne vysvetlil: „Je to moja stará priateľka, náhodou sme sa znovu stretli. Sme kolegovia v práci, navrhujem, aby sme si všetci tykali. Oliver, budeš jej hovoriť teta Lizzy. Ak nie, prefackám ťa.“

A tak sedel môj fotrík  s dvomi natoľko rozdielnymi ženami v špinavej úbohej hale malej fabriky, do ktorej cez strechu snežilo a pršalo.

Naše domy zbombardovali, bývali sme v továrni. Ja som mal svoju komôrku, teta Lizzy spávala v jednom holom skladisku, rodičia v druhom.

V roku 1952 už otec zamestnával vyše dvetisíc robotníkov a zamestnancov, z holých ruín vyrástla centrála s pobočkami v Mníchove, Stuttgarte, Hannoveri a Hamburgu. V každej sa vyrábali súčiastky podľa presného plánu a posielali na konečnú montáž do Frankfurtu a odtiaľ do celého sveta.

Vo vile pri Beethovenovom parku, preplnenej drahocennosťami, visel v hale Rubens, kúpený  v dražbe za 600 tisíc mariek, v salóne dvaja ChagalIovia za 250 tisíc, v knižnici Picasso za 300 tisíc. Mali sme tri autá, jedno lietadlo a k tomu pilota, Teddy Behnkeho. Za vojny lietal na bombardéroch. Mal som ho rád a on mal rád mňa.

Otec už nespával s matkou. Tá plakávala často a veľa. Posielal ju známym lekárom a tí ju do sanatórií v Bühlerhöhe a do kúpeľov Homburgu a Wiessee. Bezvýsledne. Bola čoraz zahriaknutejšia a vychrtnutejšia. Ako starena.

Otec často zvolával spoločnosť politikov, umelcov, vedcov a veľkošmelinárov. Väčšinou sa ožral, roztrhol si smokingovú košeľu a lial si šampanské na zarastené prsia. Všetci mu lichotili, hoci v ich očiach bol parvenu, hrdlorez. Kto sa mu postavil do cesty, toho zničil.

Toho 1. decembra 1952 sme mali dlhé vyučovanie. Vrátil som sa domov až asi o druhej. Pred otvorenou záhradnou bránou stálo niekoľko čiernych áut. Upratovačka našla hlavného prokuristu, pána Jablonského, zakrvaveného, s hlavou na stole, s dierou v čele. Niekto ho zastrelil.

Kancelária bola totálne zdemolovaná. Zásuvky vylámané, obsah spálený na podlahe alebo rozhádzaný po kútoch, dvere ťažkej pancierovej skrine otvorené.

„Ty si Oliver ? Volám sa Hardenberg. Som kriminálny komisár.“

„Čo sa tu deje ? Kde je matka ?“

Pustil som tašku na hrubý perzský koberec.

„Úbohý chlapec, sú preč. Nedívaj sa tak na mňa. Tvoj otec vyzdvihol všetko, čo mal v bankách, vzal obrazy a šperky, potom nastúpili všetci traja do lietadla a bźźź !“

„Kam?“

„Do Luxemburgu.“

„A nenechali nič pre mňa ? Nijaký list? Nijakú správu?

„Obávam sa, že nie.“

28. decembra sa v novinách zjavili titulky:

"Milionár Mansfeld, výrobca rádioprijímačov, ušiel do cudziny. Obtiahol nemecké finančné úrady falšovanými údajmi o obrate, skreslenými bilanciami  o údajne nepredajných, v skutočnosti veľmi dobre predávaných rádioprijímačoch a fingovanými zásielkami a transakciami v zahraničí o 12,5 milióna mariek."

Bol najväčší daňovým podvodníkom v povojnovom Nemecku.

Keď sa prokurista dozvedel o pripravovanej daňovej kontrole, zastrelil sa. Otec to narafičil ako vraždu a zničil pri tom všetky dôkazy ...

*

*