mon ami

Slnko je už vysoko na oblohe, keď ju konečnú vyvedú z Domu panien. Čakajú na ňu dvaja vojaci. Celé mesiace strávila v acllahuasi, dome vyvolených žien.

Úzkymi uličkami medzi vysokými múrmi ju mlčky vedú až na veľké námestie kráľovského paláca.

Nad kamenným úzkym vchodom do paláca je vytesaný Had večného života.

Anamaya okamžite spoznáva slávnostne oblečeného dôstojníka, ktorý ju čaká. Je to Sikinchara, veliteľ vojakov, ktorí jej zabili matku.

Je krásny a impozantný. Zlaté brnenie mu zakrýva hruď a pás zo žltej vlny s dvomi zelenými širokými a krátkymi perami tesne ovinutý okolo hlavy zdôrazňuje črty jeho tváre.

Jeho uši zakrývajú široké strieborné kotúče, pripevnené v predĺžených ušných lalôčikoch trubičkami. Pri každom kroku sa kolíšu a vrhajú záblesky slnka.

Prvé patio je lemované dlhými nízkymi stavbami. Dláždenú cestu lemujú z oboch strán štvorcové záhony bielych orchideí, purpurových kan a ružových azaliek.

Z krytých prístreškov s množstvom výklenkov pozdĺž múru z ohromných hladkých kameňov žiaria nádherné predmety zo zlata a maľovaného dreva.

Za úzkou bránou s dvomi dokonale vyhladenými kamennými krídlami je ešte väčšie patio,  s veľkým bazénom plným pariacej sa vody v strede.

Suchý hlas Sikinchary prikazuje:„Plaz sa, dievča ! Plaz sa pred svojim Jediným Pánom !“ 

Nasleduje ho, odierajúc si kolená a lakte na dlažbe rozpálenej slnkom.

Zahliadne spodné časti sukní s nádhernými žiarivými motívmi. Pribiehajú desiatky žien, aby podali Jedinému Pánovi, vystupujúcemu z kúpeľa, nové šaty, ktorých sa nikto nedotkol od chvíle, ako ich utkali ruky panien.

Syn Slnka sám určí, ktoré ženy majú právo pomôcť mu navliecť tuniku z vlny vikune, pripnúť pás, zakryť ho plášťom llacolla a položiť mu na hlavu kráľovskú čelenku.

„Kapitán Sikinchara, nechaj vstať to dievča !“

Udrie ju po chrbte: „Vstaň pred svojim Jediným Pánom!“

Tak konečne ho vidí ! Huayna Capac, Inka všetkých Inkov, Syn Slnka a kráľ Ríše štyroch častí.

Pripadá jej starý, veľmi starý. Napriek mimoriadnej kráse jeho šiat, zlatým náramkom na zápästiach, farebným perám, zakrývajúcich jeho krk, obrovským zlatým kotúčom v ušných lalôčikoch, jemnosti jeho náprsenky vyšívanej perlami vyzerá krehko ako muž s vtáčími kosťami.

Koža na jeho tvári je napätá a žiarivá ako glazúra príliš starých hrnčiarskych nádob. Kožu na rukách má vráskavú, akoby patrila inému telu.

Ostrý panovačný hlas náhle povie: „Jediný Pán, pozri sa do očí toho dievčaťa! Žiadna žena z rodu Inkov nemá nikdy modré oči!“

Patrí mudrcovi Villa Omovi.

„Prichádza z lesa. Našli sme ju, keď sme zničili dedinu divých Chiriguanos.“ 

„Kde je jej matka ?“

„Je mŕtva, môj Jediný Pán. No nepatrila k nim, nosila tuniku Inkov z Cuzca.“   

„A jej otec?“

Villa Oma má tvár plnú pohŕdania: „Cudzinec. Je nečistá.“

„Čo o nej hovoria veštci ?“

„Väčšina hovorí, že je osudná. Je zo sveta tam dolu a mala by sa vrátiť do sveta tam dolu!“

„A tí druhí ?“

„Že je priaznivým znamením pre tvoje vládnutie. Že ju posiela Quilla, naša matka Luna a jej modrými očami ti sľubuje šťastnú cestu do neba.“

Jediný Pán rýchlo dýcha. V jeho pohľade svieti utrpenie. Snaží sa zamaskovať bolesť, ktorá ním lomcuje a na čelo vyráža kvapky potu. Umiera.