mon ami

V nedeľu ráno som vstal o deviatej, oholil sa, opral oblečenie a vyvesil ho na streche. Bolo naozaj nádherne.

Jeseň už visela vo vzduchu. Nad nádvorím internátu poletoval sem a tam kŕdeľ vážok a deti od susedov ich naháňali so sieťkami na motýle.

Po asfalte klopkali dievčenské dreváky. V jednom stánku som kúpil niekoľko narcisov. Na sklonku leta sa to nehodilo, no ja som ich mal najradšej.

Vo vagóne boli zrána len nejaké tri babičky. Keď som nastúpil, zadívali sa na kyticu narcisov a jedna sa na mňa usmiala. Zo zadného sedadla som pozoroval strechy starých drevených domov. Stáli tak blízko pri koľajniciach z oboch strán, že vlak sa takmer dotýkal okrajov striech.

V jednom pestovali na balkóne v desiatich kvetináčoch rajčiny, vedľa nich sa na slnku vyhrievala veľká čierna mačka. Na vedľajšom dvorčeku malé dieťa púšťalo mydlové bubliny. V inom spievala z rádia Išida a voňalo kari.

Vlak sa preplietal utajeným svetom zadných uličiek. Pri Ócuke som vystúpil a šiel celkom nezaujímavou ulicou podľa plánu, čo mi dala Midori.

Domy boli staré a tmavé a nápisy vybledli na neprečítanie. Vyzeralo to na štvrť, ktorej sa za vojny podarilo vyhnúť bombardovaniu.

So strašným rámusom som zdvihol roletu asi o meter a pretiahol sa dnu. V kníhkupectve Kobajaši bola úplná tma. Vyzul som si popamäti topánky a po strmých schodoch opatrne vyšiel na poschodie.

Do úzkeho priestoru sa oknom lialo slabé svetlo ako v starom poľskom filme. Dom už niečo pamätal, no kuchyňa bola supermoderná.

„Bude to hotové tak za desať minút, vydržíš to ešte ? A nezabudni vyhladnúť. Jedla bude naozaj celá kopa.“

Midori sa pri varení pohybovala rýchlo a s istotou a nerobilo jej problém robiť štyri veci naraz. Vyzerala celkom ako indický bubeník, ktorý tu zazvoní zvončekom, tam zaťuká na nejaké drevo a potom zaklope na kosť z vodného byvola.

Uvedomil som si, že som dole nechal ležať narcisy.

„Narcisky mám veľmi rada,“ povedala Midori. "Vyzerajú, ako by si ich práve natrhal niekde pri vode. Odkiaľ sú ?“

„Od rybníka pred stanicou v Ócuke.“

Midori sa rozosmiala. „Na strednej škole som dokonca raz na besiedke spievala Sedem Narcisov. Poznáš ju ?“ Začala si ju pospevovať a prestrela stôl.

Varila lepšie, ako som si dokázal predstaviť. Makrela v octe, nadýchaná točená omeleta, marinovaná kambala po kjótsky, dusený baklažán, vývar s režuchou, ryža s hubami a kopa jemne nastrúhanej reďkovky, posypanej sezamom.

„Je to vynikajúce,“ povedal som s obdivom. „Kto ťa to naučil ?“

„To je dlhý príbeh. Naša mama strašne nenávidela domáce práce. Odmietala variť. V jednom kuse sme žrali fašírky od mäsiara. Nenávidel som ich už ako malá.

Výnimočne sa navarilo na tri dni kari. Jedného dňa – chodila som do tretej triedy na strednej – som sa rozhodla, že od tejto chvíle budem variť pre všetkých poriadne jedlo.

Išla som do Kinokuje na Šindžuku a kúpila tú najlepšiu kuchársku knihu, akú tam mali. A potom som sa ju naučila od prvej po poslednú stránku. A pretože autor bol z Kansai, varím v štýle kansai.

Našetrila som si nejaké peniaze a chodila do reštaurácií, kde varia týmto štýlom, aby som sa naučila, ako to má správne chutiť.“

„To ale muselo byť strašne ťažké, naučiť sa takto variť úplne bez pomoci.“

„Bolo to dosť náročné“, vzdychla si Midori. „A k tomu v rodine, kde na jedle tak málo záleží, ako v tej našej. Keď som potrebovala slušný nôž, nedali mi ako floka.

Tak som v jednom kuse šetrila a za svoje vreckové kupovala kuchynské nože, hrnce, bambusové sitká na slíže, a tak.

No veril by si tomu, že dievča medzi pätnástimi a šestnástimi bude šetriť ako bláznivé na sitká, brúsky na nože a hrnce na tempuru ? Všetky ostatné baby dostávali haldy prachov a kupovali si skvelé šaty a topánky.

Asi tak v polovice strednej školy som strašne zatúžila po poriadnej panvici na omelety. Po takej tej dlhej a hranatej. Nakoniec som si ju kúpila namiesto novej podprsenky. To som si užila, to ti poviem.

Tri mesiace v kuse som potom v kuse musela nosiť tú starú, pretože inú som nemala. Večer som ju oprala a potom sa modlila, aby do rána uschla. Keď nestihla, bolo to peklo.

Najpríšernejšia vec na svete je dosúšať na sebe mokrú podprsenku. Občas som si aj poplakala. A to všetko pre tú blbú panvicu.“

*