Internát stál na vyvýšenine, odkiaľ bol pekný výhľad na Tokio, na rozsiahlom pozemku obohnanom vysokým betónovým múrom. Nádvorie lemovali po stranách dvojposchodové železobetónové ubytovne s množstvom okien a záclonami smotanovo bielej látky, ktorá nevybledne na slnku.
Na konci nádvoria stála poschodová hlavná budova, v prízemí jedáleň a kúpele, na poschodí veľká poslucháreň, niekoľko zasadačiek a izby pre hostí, ktoré nikto nikdy nepoužil.
Dvor bol rozľahlý. Uprostred trávnika sa na slnku stále dokola otáčalo zavlažovadlo. Za hlavnou budovou sa nachádzalo futbalové a baseballové ihrisko a šesť tenisových kurtov. Vydržal som tu bývať celé dva roky, od roku 1968 do roku 1970.
Každý deň začínal slávnostným vztyčovaním vlajky. Ráno pri východe slnka o šiestej. Ako inak, v sprievode štátnej hymny. Vztýčenie vlajky mal na starosti správca východného krídla, asi šesťdesiatročný pán. Bol vysoký a tváril sa prísne. Vlasy mal už trochu prešedivené a po opálenom krku sa mu tiahla dlhá jazva. Hovorilo sa, že je absolventom Armádnej akadémie Nakano.
Vedľa neho stál v uniforme stále jeden a ten istý študent, ktorého nikto nepoznal. Bol ostrihaný nakrátko, malý, tučný, pobledlý.
„Rodpánanaaaa ...“
Podľa internátneho poriadku prváci a druháci bývali v izbách po dvoch, tretiaci a štvrtáci po jednom. Nábytok bol čo najjednoduchší. Železná poschodová posteľ, dva stolíky a skrinky.
V šuflíkoch mali študenti tranzistoráky, fény, varné kanvice, variče, instantnú kávu, sáčky čaju, kocky cukru a hrnce na instantné rezancové polievky.
Na stenách viseli obrázky slečien z Heibon Punch alebo strhnuté pornofilmové plagáty.
V polici nad stolíkom mal každý uložené učebnice, slovníky a romány. Bývali len tu len samí chlapci a podľa toho to na izbách aj tak vyzeralo.
Koše na smeti mali na dne prilepené plesnivé šupky mandarínok. V plechovkách, používaných ako popolníky, stály decimetrové vrstvy popola a špakov z cigariet. Keď sa z nich začalo dymiť, uhasili to kávou alebo pivom, takže plechovky stále zatuchnuto smrdeli. Hrnce boli sčerneté s vrstvami niečoho neidentifikovateľného vo vnútri. Po dlážke sa všade váľali obaly od instantných rezancov a prázdne fľaše od piva.
Nikto tu nebol natoľko geniálny, aby vzal do ruky metlu a lopatku a všetko to hodil do koša.
Pri prievane stúpali z podlahy husté kotúče prachu.
V každej izbe to páchlo potom, telesnými pachmi a smetím.
Špinavé oblečenie sa hádzalo na hromadu pod posteľ, periny nikto nevetral, takže celé prepotené smrdeli na sto honov.
V izbe, kde som býval ja, bolo čisto ako v pitevni. Na podlahe ani prášok, na okne ani šmuha, prikrývky sa raz za týždeň vetrali a záclony sa nosili raz za mesiac prať. Môj spolubývajúci bol chorobne čistotný.
„On perie i záclony,“ pochválil som sa raz, no nikto mi neveril. Nikoho to ani nenapadlo, že by sa záclony mohli dať občas do pračky. Majú predsa visieť na okne.
Na stene sme nemali žiadnu nahotinku. Nie, my sme tam mali plavebný kanál z Amsterdamu. Keď k nám prišli na návštevu z ostatných izieb a uvideli to, vypleštili oči a pýtali sa: „Čo je preboha toto?“
„Na to sa Extrém pozerá, keď si honí vtáka,“ odpovedal som im. Myslel som to ako vtip, no oni to vzali smrteľne vážne.
Všetci ma ľutovali, že s ním musím bývať. Mne to nevadilo. Pokým som nezačal robiť neporiadok, nevšímal si ma.
Keď som sa tri dni nestihol okúpať, významne okolo seba zaňuchal a upozornil ma, aby som išiel do kúpeľov. Pripomínal mi, že sa mám oholiť, alebo že mi vyrastajú chĺpky v nose.
Študoval na nejakej štátnej škole geografiu, aby mohol v Štátnom zemepisnom ústave robiť mapy.
Zaujímali ho len tvary pobrežných línií alebo dokončenie nového železničného tunela. Dokázal o tom zajakavo rozprávať hodinu i dve, pokiaľ mu poslucháči neodišli alebo nezaspali.
Každý deň ráno vstával presne o šiestej pri tom rannom šaškovaní s vlajkou.
Obliekol sa a odišiel do umyvárne, kde trávil neskutočne dlhú dobu. Mal som pocit, že si tam vyberá z huby všetky zuby a jeden po druhom ich leští. Vrátil sa, vytrepal uterák, aby na ňom neboli záhyby, dal ho sušiť na radiátor, uložil mydlo a kefku a začal cvičiť.
Obvykle som si dlho do noci čítal a ráno vyspával do ôsmej. Šramotením pri vstávaní ani zapnutým rádiom ma nezobudil, no vždy sa mu to podarilo, keď prišli na rad poskoky. Nebolo úniku, boli to také rany, že mi podskakovala celá posteľ.
Vydržal som to tri dni – pri živote na internáte potrebujete sem tam i nejakú trpezlivosť – ale štvrtý deň som usúdil, že čo je veľa, to je veľa.
„Ty, počúvaj, nechceš si tie tvoje štvrťhodinky robiť niekde na streche?“ ozval som sa. „Takto sa tu nedá veľmi spať.“
„Ale Watanabe, veď už je pol siedmej,“ zatváril sa Extrém prekvapene.
„Tiež som si to všimol. Ja totiž o pol siedmej obvykle ešte spím. Neviem nejako vysvetliť prečo, ale je to tak.“
„Keby som chodil cvičiť na strechu, ľudia z druhého poschodia by sa sťažovali. Pod nami je našťastie sklad, takže to nikomu nevadí.“
„Tak bež dolu na trávnik.“
„To tiež nejde. Nemám tranzistorák a až na dvor by mi nestačila šnúra. A bez hudby z rádia cvičiť nemôžem.“
Jeho rádio bolo naozaj veľmi predpotopný typ.
„Vieš čo, navrhujem kompromis. Rádio znesiem, ale prestaň robiť tie skoky. Súhlas?“
„S-skoky ? Aké skoky ?“ tváril sa Extrém prekvapene.
„Áno, skoky. To hopsanie.“
„Ja nič také nerobím.“
Zo zúfalstva som začal podskakovať a spievať si melódiu z jeho cvičenia.
„Tak sa pozri. Takéto skoky!“
„A-aha. No áno. Zabudol som na ne. Ale ja ich nemôžem vynechať. Cvičím to každý deň už desať rokov. Keď niečo vynechám, tak sa za-za-zaseknem.“
Stratil som reč a sedel som zničene na posteli.
Ale môj spolubývajúci nebol bezcitný odľud. Urobil gesto.
„V-vieš čo, Watanabe, veď môžeš cvičiť som mnou. Potom ti to predsa vôbec vadiť nebude.“ Usmial sa a odišiel do jedálne na raňajky.
*
Haruki Murakami: ノルウェイの森 Noruwei no Mori, Nórske drevo
výber úryvkov, úprava a preklad z češtiny: mon ami
ilustračné zábery: Tokyo Watcher, Chris 73
*
Najväčšia výhoda bohatstva ? Môcť tvrdiť, že nemáš prachy
*
*
Komentáre
to je milé
Norske drevo je fakt famozne dielko..
murakami...
eneko - na tejto často som sa smiala
Mal si pocit, že sú to autobiografické spomienky ?
Lenže ja nie som chlapec :)))
eneko - na tejto časti
MissEllie - áno, pri Harukim strácame dych
Hon na ovcu som zhltla tiež.. obe časti.. :))
už mi ostala asi len Kafka na pobreží.. :))) dúfam,že Murakami píše dalšie.. :))
ups.. Koniec sveta?.. fíha..
och.. sci-fi.. tak nič.. :((
bytheway - japonská posadnutosť samovraždami
Žiť s tým, že musím byť za každú cenu a za každých okolností len úspešný, musí byť desivé.
Pre deti to musí byť absolútne psychické peklo.
ellie - Tancuj, tancuj, tancuj
A v češtine Na juh od hraníc, na západ od slnka, Afterdark alebo Sputnik, moja láska.
Alebo sa naučiť po japonsky.
Haruki toho píšel toľko, že naši nestačia prekladať :)
tancuj som čítala..ale neviem či v češtine,alebo inak..
aha, zase Murakami
Monami...
ellie - aj mne splýva
A priznám sa, že niektoré knihy si úmyslene vyberám v češtine, pretože sa mi ich preklad zdá na vyššej úrovni.
believero mio - je jednoducho trendy
Kuká ako kukučka z každej poličky ako kedysi Coelho :)
lasky - aj mne to hneď napadlo
Ešte k tomu ten betónový múr a bordelársky intrák so železnými palandami a máme demokraciu méjd in džapán:)