Nebo je šedé a ťažké. Pri úpätí pahorku, cez zdrapy hmly a dymu z obetných ohňov premiešaných s jemným dažďom Manco vidí paláce a domy Tumebamby.
V strede veľkého námestia pred chrámom Slnka sa tiesni farebný dav hodnostárov okolo baldachýnu z peria, chrániaceho vysušené mŕtve telo Jediného Pána Huayny Capaca. Zdá sa to ďaleko, tak ďaleko.
„Ale nie, nie je tak ďaleko,“ zašepká Paullu po jeho boku, akoby mu čítal myšlienky.
Ich priateľstvo je nezničiteľné. Obaja synovia mŕtveho inku sa narodili v takmer rovnaký deň. Jediný Pán mal viac synov ako bolo hviezd na oblohe. Svojho otca nikdy nestretli. Ich matky pochádzali z vysokých klanov Cuzca a vychovávali ich spoločne.
Kňazi zapálili oheň pri huake Anahuarky, predka premeneného na kameň, ktorý podľa povesti behal tak rýchlo, ako lieta sokol. Chumáče vlny z alpaky, listy koky a plody kukurice pomaly horia. Obetujú mladé lamy.
Manco sa nepozerá. Je taký hladný, až ho bolí žalúdok. Na prepadnutých tvárach s kruhmi pod horúčkovitými očami ostatných chlapcov vidí rovnaké vyčerpanie. Ale všetci stoja vzpriamene, nikto nechce ukázať svoju slabosť.
Pred začiatkom závodu ich čaká ešte ponižujúci rituál. Musí ich zbičovať vlastný strýko.
Zvuk rohov z ulít rozoznie celé údolie. Z dna rokle musia vybehnúť až k vrcholom hôr. Manco prebehne po prvom svahu s pružnosťou pumy. Po krátkom zostupe musia bežci vyliezť na čierny vrch, vyvýšeninu zo sutiny kameňov, v ktorej je vyčerpávajúci každý krok.
Dlhý zostup po miernom svahu ich privedie k úpätiu Huanacauri. Z jej vrcholu ich pozoruje a volá k sebe Apu, Pán hôr. Zostúpia a zákrutami sa blížia k plošine chrámu Slnka. Ďalšie neznesiteľné stúpanie pozdĺž rokliny, v ktorej žijú panny.
Náhly dážď, hnaný v prudkých nárazoch im bičuje telo viac ako remene ich strýkov chvíľu predtým. Manco cíti, ako sa mu dych zrýchľuje a skracuje. Pľúca ho pália a nohy tuhnú. Jeho telo sa mu stáva boľavým nepriateľom. Drsný dych Paullua sa vzďaľuje. Otočí sa vidí, ako mu dáva znamenie, aby bežal ďalej aj bez neho.
A potom niekoľko krokov za ním sa vynárajú obrysy hŕstky chlapcov zo severného klanu. Manco si všimne pohŕdavý záblesk v očiach Guaypara, najrýchlejšieho z nich. Vzdor mu vráti dych. Zabúda na ohnivé štípanie v svaloch a pichanie v pľúcach a dobehne ho. Nie, nebude posledný a neoblečie si potupné čierne spodky.
Konečne vrchol. A opäť dolu po svahu s očami uprenými na ďalšie sedlo. Pri Huanacauri sa chodník zužuje okolo strmej skaly. Beda ! Urobil, čo nemal ! Pozrel sa do hlbín priepasti pod svojimi nohami. Nohy sa mu chvejú a vlasy na hlave mu vstávajú s ľadovým mrazením.
Srdce mu bije rýchlosťou krídel kolibríka. Pritisne sa k skale. Položí na ňu ruky. Dážď sa mieša so slzami jeho zlosti. Okolo seba v hmle počuje výkriky tých, čo padajú. A Guayparov zlomyseľný smiech: „Si zbabelec, syn Cuzca !“
„Manco! Podaj mi ruku !“, zaznie známy Paulluov hlas. Počúvne.
„Dýchaj pokojne. Nechaj to na mňa. Pôjdem pred tebou. Povediem ťa.“
„Nemôžem.“
„Ale môžeš. Môžeš.“
Keď môžem ja, môžeš aj ty tiež. Veta, ktorá ich spojuje už od detstva.
Keď je priamo nad priepasťou, ruka Paullua ho chytí za zápästie.
„Zostaň so mnou, brat môj.“
Predbehlo ich zopár bežcov.
„Bež, milovaný brat, bež ! Bež, si najlepší a ja som na teba hrdý! Zvíťaz za nás oboch !“
So zaťatými zubami sa rozbehne. Letí ako vietor.
„Pozor!“
Znehybnie ho dievčenský výkrik zmiešaný so syčaním.
Pred ním sa kolíše sivožltý had s dlhými jedovatými zubami v rozďavenej ružovej papuli.
Zbadá jej oči. Je taká farba možná ? Modrá, modrejšia ako nebo na juhu.
Vidí, ako si pomaly kľaká a nespúšťa z hada svoje oči. Ten kolíše hlavou a zvíja sa v nervóznych kľučkách, akoby chcel zaútočiť. Manco sa reflexívne skloní a schmatne kameň.
„Pusti ten kameň“, jej hlas je pokojný a istý.
Uprene pozoruje štrbiny jeho rozšírených zreničiek a sadá si. Had skĺzne na bok, zvinie do klbka a vkĺzne pod hromadu kameňa.
Dievča sa zdvihne a usmeje. Jej zvláštny pohľad ožiari celú zeleň a sivosť hôr.
Keď dobehne ako prvý takmer v bezvedomí na námestie v Tumebambe, má pocit, že v modrosti tých očí je ešte stále ponorený ...
*
Ríša Inkov - Tawantinsuyu
Tumebamba, december 1528
Tumebamba, december 1528
*
Antoine B. Daniel: Inkovia, Slnečná princezná
výber, úprava a preklad z českého jazyka: mon ami
ilustračné zábery: google.com
*
*
*
*
*
*
*
*
*
*
Komentáre
mon ami mia
believero mio - začneme nejaký majstrovať pod komínom :)
Aby si Ty nemusel pobehovať hore dole tými chutnými serpentínkami :)
A aby mňa nevopchali do domu žien Jediného Pána, lebo hneď tam spácham palácový prevrat :)
Mne by sa páčilo byť Sapa Inka alebo šaman v Machu Picchu :)