Cválali bok po boku, otočení chrbtom k mestu.
Smerovali na západ.
Prechádzali pozdĺž kanálov, ktoré sa pod svetom luny podobali na opálové stuhy a trstina na ich pobreží pripomínala obrovské perá.
Noc ich zastihla v meste Nišpur, kde prespali až do úsvitu.
Smerom na Sabzevar a Šahrud sa krajina, odvíjajúca sa pred nimi pod tancujúcimi krokmi tiav, stávala čoraz nehostinnejšiou a vyprahnutejšiou. Kríky tamarišky a tŕnistých drevín, divokých hľuzoviek a roztrúsených paliem tvorili jedinú vegetáciu tohto kúta sveta.
Bolo to na zakázanej hranici s Dašt el-Kavirom, veľkou soľnou púšťou, spomínanej v legende o Sodome a Gomore. Pripomínala nekonečné more a pod vlnami jej piesku našlo smrť mnoho cestovateľov všetkých čias, prichádzajúcich z Džibalu alebo z Dajlámu, z Farsu či Kirmanu.
Pod trhavým krokom tiav zem praskala ako zdrapy suchých listov. Až do nedohľadna sa menili jej farby zo zlatohnedej na žltkastobielu až špinavošedú.
Po takmer dvoch hodinách cesty im náhle mladý sprievodca prikázal zastaviť.
„Pozrite,“ povedal stručne Kurd, ukazujúc na oblak piesku, otáčajúci sa okolo vlastnej osi.
„Stodvadsaťdňový vietor,“ vysvetľoval ustarostene. Vyčíňa iba počas leta. Dosahuje neuveriteľnú rýchlosť. V kraji Sistan premiestňoval domy. Musíme si ľahnúť na piesok a z našich tiav urobiť ochranný val.“
Oblak piesku sa rýchlo zväčšoval. Pripomínal obrovský roj múch alebo včiel. Tento nositeľ smrti bol však tichý. Prvé kúdoly okrovošedej farby prišli skôr, než očakávali.
Vzápätí akoby nejaká neviditeľná ruka otvorila brány Pekla. Dostali sa do neznesiteľného víru; miriády zrniek prudko šľahali zvieratá i mužov; s úžasnou silou ich bičovali a zraňovali na najskrytejších miestach kože. Poskakujúce vlny a nespútané nárazy vetra neľútostne zmetali všetko, čo im prišlo do cesty.
Ibn Síná bol schúlený v tvare embrya pri bruchu ťavy; hlavu mal schovanú pod plachtou svojho odevu a telo v stave apnoe bolo ponorené do oceánu piesku a prachu.
Vietor ešte dlho pokračoval v brázdení planiny. Keď nakoniec stíchol, zdalo sa, akoby troch mužov zasypala celá Dašt el-Kavir.
Alí bol vrazený do zeme. Od strachu sa neodvážil ani pohnúť, aby unáhleným pohybom znovu neprebudil hnev púšte. Konečne sa mu podarilo vstať.
Pohľadom blúdil okolo seba hľadajúc spoločníkov.
Ovládla ho panika.
Vrhol sa na kolená a holými rukami začal odhrabávať piesok.
Sprievodca bol mŕtvy a el-Massihi zomieral.
Mal dojem, že sa na neho zrútili múry neviditeľného mesta. Vyvrátil hlavu k oblohe.
„Nie!“ Zareval z celej sily. „Nie! Nie jeho!“
Perzia, okolo roku 1010
*
Gilbert Sinoué: Avicenna alebo Cesta do Isfahánu
ilustračné zábery: google.com
*
Komentáre
Pekne si to vyúryvkovala, Mona mia,
Si hodne moc dobrá, a to myslím vopravdu:-)))
milý môj Miťo - aj pre mňa je púšť fascinujúca
tak to rovno žasnem ...
tie mega mraky rozvíreného piesku ...
no nie hore v oblakoch, ale besniace tesne pri zemi ...
P.S.
Jáááj, Ty nebezpečný lichotník :)
Ďakujem :)
Tak Ty myslíš, takový to píchání, po celý tvaři,
Na písečný bouře je nejlepší vobyčejnej šátek. Ani nemusí bejt hedvábnej.
A ešte neco Ti povím, lichotím jenom v případě nejvyšší nouze:-)))
A neděkuj, protože si fakt dobrá.
Miťo - liečivý púštny píling ?
ležal ako embryo v stave apnoe
Kamelia - vŕta mi v hlave, ako mohol vydržať taký dlhý čas v stave apnoe
je to záhada
Tak vlastne všetko je o dýchaní.
Jenže, rozchod Púštnu búrku. To môže byť problém.
Radšej rozdýchať. Tak asi tak, som chcel, na margo celého problému.
Když to nejde rozdýchať, tož to rozchoď. Když to nejde ani rozchodit, tož sa na to vyser.
A bude prieser. No a čo? Pýtam sa. Máš nejaký problém?
Ahoj :-))))
Vždy znovu žasnem,
ahoj, Paolo mio
ďakujem, je to od Teba veľmi milé :)
Ale ako tak poškuľujem na ten Tvoj blog, Tebe to sklbovanie ide minimálne tak dobre :)